.png)
Na mojej ceste ma čakal prechod hraníc niekoľkých krajín a neprebádané oblasti, kam sa na bicykli vydá len málokto. Aj Moldavsko a Podnestersko.
Netušil som, čo od tejto druhej etapy na ceste do Istanbulu čakať. O Moldavsku som nevedel nič a pred Podnesterskom ma varovali. Po Karpatoch som naivne veril v rovinu. No poznatok číslo 1: Moldavsko nie je rovinatá krajina. Je to nekonečný zvlnený oceán polí, kde po rovinke nejdete ani minútu. Poznatok číslo 2: vzdialenosti sa tu merajú na predavačov melónov pri ceste. A okrem polí a predavačov melónov som vlastne v krajine ako takej nič zaujímavé nevidel. Hlavné mesto Kišiňov ale môžem odporučiť. Je to také zaujímavé retro.
Mesto je akoby vytrhnuté z 90-tych rokov. Veľkosťou ako Bratislava, ale oveľa viac zhyzdené všadeprítomnými socialistickými mega stavbami a panelákmi, a tak trochu zaspaté v čase. Aj trolejbusy a autá v uliciach zažili svoju najväčšiu slávu pred dvadsiatimi rokmi. Ale inak je tam lacno, a tak ako celé Moldavsko, ľudia aj krajina mi prišli oveľa európskejší ako na Ukrajine. Poznatok číslo 3: v Moldavsku stále fúka.
Tri dni v protivetre som bol vďačný za kvalitné cyklistické okuliare Tifosi. Vybral som si model Crit s vymeniteľnými sklami. Proti vetru chránia oči naozaj výborne. Nezahmlia sa ani pri námahe, teple a šliapaní do kopca. A ďalšia výhoda, na priamom slnku chránia nielen oči, ale aj citlivú kožu pod očami, ktorá zvykne zhorieť. Pre ľudí, ktorí sa neradi natierajú opaľovacím krémom na tvári, je to veľmi praktické :)
Podnestersko
O Podnestersku som čítal kadečo odrádzajúce. V roku 1992 si proste časť Moldavska povedala, že nechce byť samostatný štát, ale chce zostať súčasťou ZSSR. Výsledkom tohto snaženia je, že sú samostatný štát. A nie sú súčasťou ničoho. Proste len tak sú položení uprostred polí so slnečnicou a kukuricou niekde medzi Moldavskom a Ukrajinou. Medzinárodne neuznaný, no de facto samostatný štát. Ak si človek zvykne na všadeprítomné vojenské hliadky, je to zaujímavá exkurzia do časov komunizmu. Stále tu totiž majú komunistickú vládu.
Tento mini štátik je mix komunizmu a modernej doby. Nejako takto by to vyzeralo možno u nás, keby sa nič nezmenilo. Mestu dominuje dlhá široká ulica lemovaná pamätníkmi v socialistickom štýle, tankom T34, sochami Lenina a megalomanskými komunistickými budovami. Veľa priestoru, minimum áut, veľa betónu. A na pozadí paneláky. Na budovách a bilboardoch nápisy ako z čias budovania socializmu, velebiace buď Sovietsky zväz alebo Podnesterskú moldavskú republiku, čo je názov tohto útvaru. Ešte aj na maršrutke kosák a kladivo alebo ujko na ulici s CCCP tričkom.
Do tohto “socík skanzenu” sa občas votrie moderná sklenená budova, Porsche Cayenne, výklad s mobilmi alebo Sex on the beach drink v menu reštaurácie. Supermarket na západný štýl alebo ponuka developera na nové byty. Proste moderná doba zasadená do komunistického sveta. Alebo naopak, komunizmus v modernej dobe.
Stále však cesty v Moldavsku a Podnestersku boli veľmi dobré v porovnaní s tými na Ukrajine - prašné krajnice, a keď prefičal okolo štrkom naložený nákladiak, bol som rád za ochranu očí. Veľmi praktické, ak ťaháte na biku dlhšie po západe slnka. Ochranu proti muškám máte zaručenú, ale vďaka vymeneným svetlejším sklám vidíte aj za večerného šera dobre. Mal som viac takých večerov, keď som zakempil až po zotmení. Nájsť vhodné miesto na spanie je niekedy zložitejšie, ako by sa zdalo.
Hneď prvý deň v Moldavsku som večer prešiel mestom Balti a chcel som sa zložiť niekde za mestom. Avšak, keď som zišiel na pekne vyzerajúcu lúku, zistil som, že to, čo vyzeralo zhora perfektne, je v skutočnosti podmáčaná bažina. Hneď sa na mňa vrhol húf komárov. Tu by nepomohol ani repelent. Nedalo sa inak, iba sa pobrať ďalej. Už sa stmievalo, ten krátky čas po západe slnka, kým sa nezotmie úplne.
Vrátil som sa znova na cestu, pozapínal blikačky na biku a prvýkrát vymenil sklíčka na okuliaroch. V tých tmavých by som už poriadne nevidel. Výmena skiel bola na mňa trochu zložitá. Chvíľu mi trvalo, kým som našiel grif ako ich vytiahnuť z rámu. Až som sa bál, aby som rám nezlomil. Ale podarilo sa. Potiahol som ešte asi pol hodinu na najbližší kopec. Preč od bažín a mokrých lúk. V Odese som zas na okuliaroch ocenil výborné periférne videnie. V tom dopravnom chaose užitočné, ale hodí sa to aj pre jazdu v balíku. Tie moje staré okuliare som si v balíku radšej ani nenasadzoval, lebo pre ich hrubý rám som nevidel periférne nič.
Do Odesy som dorazil na 10. deň po 1300 kilometroch. A nasledoval zaslúžený odpočinok, jeden deň a kúpanie sa v mori. Odesa ako taká si zaslúži prívlastok najkrajšieho ukrajinského mesta. Ďalšia cesta ma zavedie do delty Dunaja. Za mnou zatiaľ 1323 km a 68 odbicyklovaných hodín, 10 dní.
