.png)
Cestou do Istanbulu som si robil rôzne prestávky, aby som načerpal sily a trochu si oddýchol od sedenia na biku. Jednou z nich bol aj výstup na najvyššiu ukrajinskú horu – Hoverlu (2 061 m).
Bike som nechal v hoteli a vybral sa na pešiu túru dlhú 24 km (tam aj späť). Po dňoch strávených v sedle mi táto zmena vôbec nevadila. Obliekol som si svoje cyklooblečenie - tričko a nepremokavú bundu - a vydal som sa na cestu. Tričko aj bunda boli ľahké a praktické. Nikde ma nič neťahalo a hlavne som napriek rýchlemu tempu nebol premočený od potu. Výbava mi výborne poslúžila. Veď pohyb ako pohyb.
Hneď pred hotelom bola rampa s vojačikom, a keď ste chceli prejsť do národného parku, museli ste ísť do búdky, vystáť rad a teta si vás zapísala, pekne po starom, do knihy návštev a odľahčila o 25 hrivien. Od rampy som šiel 8 km mierne stúpajúcou kamenistou cestou popri potoku. Keďže sem púšťali aj autá, ktorým nevadilo, že cesta už dávno stratila asfalt, premávka tu bola horšia ako na bežnej ceste.
Nahodil som rýchle tempo, aby som mal tento nudný úsek čo najrýchlejšie za sebou. Dokonca sa ku mne pripojili aj dva miestne psy a nejaký ten kilák kráčali so mnou. S pivom v ruke a dvomi psíkmi som asi vyzeral ako miestny, lebo sa ma Ukrajinci aj na cestu pýtali.Ráno ešte bolo sviežo a ocenil som tak svoje oblečenie.
Po hodine a pol som dorazil do základne Zaroslyak. Parkovisko pre tých, čo sa tých 8 km prekodrcali na miestnych rachotinách, stánky so suvenírmi a znudené deti, ktoré sem zjavne za trest nahnali z tábora. Odtiaľto začala konečne sranda. Keď sa ide hore, tak na Ukrajine to znamená priamo hore. Chvíľu cez les balansovať na koreňoch smrekov, a potom už kosodrevina, respektíve holé úbočie a hybaj strmo nahor. Čo krok, to pol metra prevýšenie. Tempo som držal rýchle.
Bunda šla do ruky. Ocenil som, že je ľahká a dá sa skrčiť do fakt malého objemu a nemusím so sebou ťahať neskladnú mikinu. Vzal som si aj svoje okuliare. Chránili mi hlavne oči pred slnkom, ale uvedomil som si ešte jednu ich výhodu: hoci sa zo mňa už pri tomto štveraní lial pot, do očí mi nestekal. Toto inak na nich oceňujem počas celej cesty, aj keď sedím v sedle svojho biku.
Cestou som predbiehal mnohých turistov. Tento výstup je masovka. Obiehal som dokonca aj jeden pár, kde ona bola vyzutá a išla len v ponožkách. Vyzerala, že sa dosť trápi a on sa nudí, ale zapáčil sa mi ten nápad ísť naboso. Skaly už boli za mnou a pred vrcholom bol svah pokrytý jemnou trávou a mäkkou zemou. Posledných 200 výškových metrov som tak prešiel naboso.
Hore bolo dosť veterno a bunda mi prišla vhod. Nebránila v tom, aby som uschol, ale zároveň krásne chránila proti vetru, a tým ma držala v komfortnom teple. Tenučká, dá sa zložiť prakticky do vrecka nohavíc a navyše nič neváži. Snáď len tá farba. Neónová žltá – je praktická najmä keď ste na biku. Vaša viditeľnosť na ceste je to najpodstatnejšie, no na Hoverle som trochu vyčnieval z davu :) Ale ten komfort, keď sa ocitnete vo vetre a neprefúkne vás, za to rozhodne stál.
Mimochodom, na Ukrajine sú všetci turisti oblečení ako u nás pred 20 rokmi. Tepláky a zelené batôžky. So žltou bundou a červeným tričkom som hore výrazne žiaril.
Hore vládol celkom ruch. Predajcovia suvenírov, ukrajinskí turisti a čo ma zarazilo, veľmi veľa rozbitého skla. Tiež aj Ukrajinský pop z bluetooth repráku a dokonca tam jeden chlapec predával čaj a kávu. Fakt som nechápal, že sa im na tento kopec chce každé ráno liezť hore.Cestou dole som už stretal davy turistov. Rok na to, som dal Hoverlu aj z druhej strany a už aj s bicyklom.
